Robert Važan

Brutalita prijímačiek na stredné školy

Nie v každej krajine majú prijímačky na stredné školy. Napríklad v Amerike na tamojšiu high school chodia úplne všetci bez výnimky. Naše prijímačky na stredné školy pripomínajú americké prijímačky na vysoké školy. Oficiálne je síce miest na stredných školách viac než uchádzačov, ale nesúlad medzi ponukou a dopytom po špecializáciách spôsobuje, že systém je vypchaný neatraktívnymi školami, kam nikto nechce chodiť. Žiadané školy berú len asi 30-50% ročníka podobne ako vysoké školy. Na niektorých školách je taký nával, že berú len 10-20% uchádzačov.

Rozdiely v atraktivite škôl je možné vidieť v štatistike prijímačiek na stránke školských výpočtových stredísk. Súhrnné štatistiky za celé odvetvia veľa skrývajú za spoločným priemerom. Ak chcete vidieť alarmujúcu realitu, musíte si pozrieť štatistiky za jednotlivé školy a odbory. Žiadané školy sú prvou voľbou pre 2-5x viac uchádzačov než je kapacita školy. Sú to hlavne gymnáziá, obchodné akadémie, angličtina, informatika, elektrotechnika a prekvapujúco aj zdravotníctvo. Podradné štúdijné programy naopak vedia naplniť len 20-50% kapacity. Tam patria retro odbory ako textil a ruština, ale citeľný prebytok miest je prakticky vo všetkých ostatných odboroch.

Deviataci samozrejme nie sú hlúpi, aby išli na školu, na ktorej by len zabíjali čas, tak sa všetci hlásia na tých pár škôl, ktoré stoja za to.

Žiadané školy to riešia tak, že proste dvihnú latku na prijímačkách vysoko nad úroveň potrebnú pre úspešné absolvovanie školy. To má za následok, že veľká skupina inak kompetentných študentov sa nedostane na školu podľa svojho výberu napriek tomu, že majú predpoklady školu zvládnuť.

Prijímačky tak stratia súvis s reálnou náročnosťou štúdia. Študenti musia preliezť vysoký kopec absurdne náročných prijímačiek, aby sa dostali na školu, ktorej náročnosť tomu vôbec nezodpovedá.

Ak sa ako deviatak chcete dostať na žiadanú školu, máte len tieto 3-4 možnosti:

  1. Olympiády: Ak ste v niečom naozaj dobrí a ukážete to na predmetovej olympiáde, zoberú vás prakticky kdekoľvek. Stále musíte robiť prijímačky, ale za olympiádu dostanete toľko bodov, že takmer určite prejdete.
  2. Testy: Ak viete dobre robiť testy, teda máte široký záber (slovenčina aj matematika), nerobíte chyby, pripravíte sa vopred a využijete všetky triky, ktoré pomáhajú na testoch, tak máte veľkú výhodu oproti ostatným uchádzačom. Je to drina, ale pointa je, že ostatní budú leniví a tým vám dajú výhodu.
  3. Peniaze: Ak vás nikam nezoberú, stále vás môžu zobrať na súkromnú školu. Musíte mať bohatých rodičov, ktorí vás majú veľmi radi. Cena je obvykle vyše 10 000 eur za celé štúdium, čo nevyzerá byť veľa, ale štatistiky ukazujú, že na súkromné školy sa dobrovoľne hlási málokto.
  4. Privilégium: Ak máte správnu národnosť (maďarskú) alebo správne náboženstvo (kresťanské), tak sa v pohode dostanete na maďarský alebo kresťanský gympel, kde je prebytok miest.

Možno by som pridal ešte 5-ročné gymnáziá, lebo na tie sa hlásia študenti v ôsmom ročníku, čo im dáva dve extra príležitosti na prijatie, ale na 5-ročné gymnáziá je ešte väčší nátresk než na 4-ročné, takže celkové šance oveľa vyššie nie sú.

Každá z týchto stratégií selektuje niektorú menšinu uchádzačov. Pri obmedzenom počte miest je to vždy na úkor ostatných. Kedykoľvek niekto začne na sebe pracovať a drviť sa na testy, vy klesnete o priečku nižšie. Ak sa posuniete nahor vy, niekoho iného zrazíte nadol. V angličtine sa tomu hovorí rat race. Takýto systém nutne generuje víťazov a porazených. Porazeným, ktorí sa nedostanú na preferovanú školu, systém ponúka len samé tŕnisté riešenia:

Správne riešenie je samozrejme úplne jednoduché: dorovnať ponuku škôl tak, aby zodpovedala dopytu. To má ale prekvapujúco veľa odporcov a ministerstvo už pár rokov využíva svoju právomoc obmedzovať počty prijatých študentov podľa odboru.

Hlasy týchto odporcov počuť napríklad v analýze To dá rozum. Riaditelia neatraktívnych odborných škôl by radšej obmedzili dostupnosť gymnázií, než aby mali riešiť inovácie a reorganizáciu vo svojej škole, prípadne jej úplné zrušenie. Riaditelia základných škôl by zas najradšej "motivovali" študentov hrozbou neprijatia na preferovanú školu a je im jedno, že tá hrozba je reálna a polovicu ich študentov to zruinuje.

Niektorí riaditelia sa sťažujú na klesajúcu úroveň škôl, ale to nie je problém prijímačiek, lež priebežného a záverečného hodnotenia, ktoré by školy mali pod kontrolou, aj keby prijali každého, kto sa prihlási (čo je bežná prax na vysokých školách - prijmú každého a v prvom ročníku polovicu vyhodia). Znižovanie náročnosti prijímačiek pod hranicu nevyhnutných štúdijných predpokladov je tiež vlastné rozhodnutie školy. Ak riaditelia hovoria, že sú "nútení" znižovať latku "vo vyhrotenej konkurencii", v skutočnosti je to o tom, že pre naplnenie tried a teda aj školskej kasy urobia absolútne čokoľvek. A to je problém finančnej motivácie škôl ako aj nedostatočného dohľadu ministerstva.

Autori analýzy si všímajú, že počet miest je výrazne vyšší než počet uchádzačov, ale zároveň ignorujú, že prebytok miest je v neatraktívnych odboroch, kým gymnázií a iných atraktívnych škôl je nedostatok. Nepáči sa im, že v čase zberu dát (2019) sa v Bratislavskom kraji dostala na gymnáziá "až" polovica deviatakov. V mnohých krajinách je pritom všeobecné stredné vzdelanie dostupné každému, či už diferencované podľa náročnosti alebo jednotné pre všetkých. Autori nie sú sami, kto to takto vidí, a ich hlasy boli zrejme vypočuté, pretože za posledných desať rokov (2013/14 až 2023/24) klesol počet miest na školách o -34% (gymnáziá -29%, obchodné akadémie -39%, elektrotechnika -23%), kým počet uchádzačov v tom istom čase narástol o 10%. Rastie len ponuka v informatike (pôvodne sa nevyučovala) a trochu aj v zdravotníctve (+13%).

Slovenské stredné školy sú neobvykle elitistické. Doslova vyrábajú spoločenské triedy. Absolventi s neatraktívnym vzdelaním sa stanú lacnou pracovnou silou. Môžeme hádať, že za to lobovali aj veľkí zamestnávatelia. Úlohou škôl bolo pritom okrem iného znižovať sociálne rozdiely. Medzitým absolventi s relevantným vzdelaním vyrastajú s vedomím, že ich prosperita je relatívna a že ich miesto v ekonomike a v spoločnosti stojí a padá na tom, že niekoho iného zrazia nadol.